Sme farmári zo stredného Slovenska a roky chováme ťažné kone. Žijú u nás v stáde, na pasienku, s rešpektom.
Niektoré sa u nás narodili, iné sme zachránili. Píšeme o tom, čo nás naučili.
Spoznajte naše kone Chcete nás podporiť? →Sme Palo a Milka Slávikovci. Žijeme na polodivokej farme na strednom Slovensku — s koňmi, dobytkom a prírodou, ktorá tu má hlavné slovo. Naše kone žijú v stáde, na veľkých pasienkoch, tak, ako to majú kone rady.
Ťažné kone chováme dlhé roky. Cestou životom sme niektoré aj zachránili a prešli sme si mesiacmi intenzívnej starostlivosti o zranené kone, dňom i nocou. Práve tieto skúsenosti nás priviedli k rozhodnutiu založiť občianske združenie.
Keď bude treba, vieme zachrániť aj ďalšie kone. Naše hlavné poslanie je však iné: rozprávať, ako u nás kone žijú. Ako sa k nim správame, ako sa im darí v stáde a čo sme sa pri nich naučili. Pár koní vieme zachrániť, všetky nie. Ale možno si z našich príbehov niečo vezme aj niekto ďalší.
RIO o.z. vzniklo koncom roka 2025. Meno nesie po našom žrebčekovi Riovi, ktorého príbeh bol krátky — no skutočným iniciátorom vzniku združenia bol Rigo a jeho náročná záchrana. Práve mesiace boja o jeho život nás presvedčili, že to, čo sme roky robili srdcom, máme začať robiť aj spoločne s vami. Združenie sme založili traja — Palo Slávik, Milka Sláviková a naša kamarátka Jarka Rosipalová.
Náš príbeh — ako to celé začalo →
Kone — a vlastne celý ich druh — sú tí, ktorí nám ako ľudstvu pomohli vybudovať modernú civilizáciu. Preto to z našej strany nie je len o pomoci. Je to o akejsi pokore a vďake.
Ku koňom sme sa dostali skoro náhodou. Kúpili sme kobylu, aby sme z jej chrbta kontrolovali dlhý oplôtok na pasienku — a skontrolovali sme ho na koni sotva dvakrát. Medzitým sme sa do koní zaľúbili. A keďže pochádzala od furmana, dostali sme sa cez neho medzi ťažné kone. Videli sme, ako tieto kone žijú a pracujú — a práve tu sme spozorovali veľký rozdiel, o ktorom sa málo hovorí.
Teplokrvný kôň — hobby či športový — má v mnohých prípadoch svoju milujúcu paničku, býva rozmaznávaný a ľahšie si nájde nový domov. Ťažný kôň je robotník. Celý život tvrdo pracuje, a keď sa mu niečo stane — úraz, choroba alebo staroba — stáva sa pre furmana nevyhovujúcim.
Nehovoríme, že furmani svoje kone nemajú radi. Ale zranený ťažný kôň je pre nich obrovský problém. Často sa mu nedá nájsť domov ani na rekreačné jazdenie — pre mnohých ľudí je to jednoducho veľký kôň, ktorý veľa zožerie. A tak ťažné kone končia na bitúnku oveľa častejšie než iné. Aj mladé. Aj také, ktoré by sa dali vyliečiť.
Preto o nich rozprávame. Chceme ukázať, že aj ťažnému koňovi sa dá dopriať pokojný život v stáde.
Sme chovatelia a venujeme sa výhradne ťažným koňom. Koňom dávame domov priamo u nás — stádo a voľnosť na 65 hektároch pasienkov, pretože tieto možnosti máme.
Kôň, ktorý k nám príde, u nás zostane do konca života. Nedávame ich ďalej a nehľadáme im nových majiteľov.
Sme farmári a celé naše združenie vyrástlo z farmárov. Chovať viac koní pre nás nie je taký problém ako pre niekoho, kto na to nemá podmienky — krmovinu si vieme dopestovať a dorobiť sami, nemusíme ju kupovať. K dispozícii máme 65 hektárov pasienkov, takže kone majú obrovský priestor na pohyb a pastvu. Je to náročné, ale s farmárskym zázemím sa to zvládnuť dá.
Na farme sa býva, nie chodí. Pri koňoch je niekto niekoľkokrát denne — ráno, večer, v noci pri žrebení aj pri chorom zvierati. Okrem nás sem chodia členovia združenia a ľudia, ktorí nám pomáhajú, a chodia v rôznom čase, cez víkendy aj cez sviatky. Pohyb na pasienkoch je nepretržitý.
Pasienky máme pod kamerovým dohľadom a fotopascami, záznam sa ukladá.
Kone, ktoré k nám prídu, sú často aj v zlom psychickom stave. Niektoré boli bité, iné zažili úraz, ďalšie celý život len pracovali a nepociťovali žiadnu lásku. Bývajú to zlomené duše.
Ale keď ich pustíme do stáda medzi ostatné kone, začne sa to meniť. Potrebujú byť medzi svojimi, potrebujú cítiť, že nie sú samy, že niekam patria — a my im to môžeme poskytnúť. Postupne sa uvoľnia, začnú dôverovať a prestanú byť vystrašené.
A čo je na tom krásne? Ony nám to vracajú. Ten pokoj, ktorý príde, keď sme medzi nimi, keď nás berú ako súčasť stáda, keď sa na nás natláčajú a nechajú sa škrabkať — to je pre nás niečo neuveriteľné. Ticho a pohoda, pri ktorých zabudneme na všetky starosti. Je to pre nás ako duševná liečba. Ony liečia nás rovnako, ako my ich.
„Čo ľudia pokazili, musia len ľudia napraviť."
Celá naša predstava o tom, ako sa má kôň mať, stojí na jednej veci: nech žije čo najprirodzenejšie. A najprirodzenejšie pre koňa je stádo. O koňoch síce píšeme po jednom, ale oni takto nežijú — to, aký kôň naozaj je, vidno až vtedy, keď stojí medzi ostatnými.
Kto je kráľovná a kto princezná, kto s kým chodí a čo sme si všimli na pasienku, píšeme na samostatnej stránke. Sú to naše pozorovania, nie učebnica.
Každé zviera na našej farme má svoj príbeh. Niektoré sú veselé, iné boľavé — všetky nás niečo naučili.
Prišli k nám naposledy a práve pri nich sa toho deje najviac.
Ťažný kôň, ktorý celý život pracoval v lese. Pri práci ho zasiahlo drevo do zadnej nohy — a jeho majiteľ, ktorý vedel, že Steigerove nohy sú po rokoch driny už slabé, sa rozhodol darovať ho nášmu združeniu, aby neskončil na bitúnku. Namiesto toho ho čaká zaslúžený dôchodok v našom stáde. Jeho majiteľom sme za to rozhodnutie vďační — ich príbeh a zbierku na ich podporu nájdete na jeho stránke.
Steigerova stránka →
21-ročná kobylka, ktorú sme si priviezli v júli 2026. Dozvedeli sme sa o nej cez našu veterinárku — krívajúca, v zlom stave, zavretá v malej tmavej maštali, s kopytami prerastenými cez podkovy, neprekúvaná možno viac než osem mesiacov. Starý pán sa o ňu už nevládal starať, no nevedel sa s ňou rozlúčiť — nakoniec sa rozhodol, že sa jej vzdá. Nesúdime ho: aj takéto veci sa dejú a dajú sa riešiť. Zuzu môže kedykoľvek prísť pozrieť. Podkovy sme jej dali dole hneď v prvých dňoch a kopytá jej postupne upravujeme — v jej príbehu si to môžete prečítať aj s fotkami.
Zuzina stránka →Kone, ktoré u nás žijú — zachránené aj narodené. Zoradené od najnovšieho.
Rubínko je poľský chladnokrvník. Nôžku si zranil pravdepodobne pri práci v lese. Majiteľ ho liečil, no keď bolo jasné, že to potrvá, prevzali sme to my. Odkúpili sme ho, aby neskončil v mäse.
Liečenie trvalo celý rok. Ranu sme zahojili, no ostala mu po nej artróza — a k tomu predné kopytá poškodené zanedbaným podkúvaním, ktoré naprávame pomaly a s neistým koncom. Do práce ísť nesmie. U nás je na zaslúženom dôchodku: stádo si prebral a šéfuje si v ňom, s desiatimi ťažnými kamarátmi na šesťdesiatich hektároch pasienkov.
Rubínova stránka →
Lucinkina dcéra. Dva roky neostala žrebná a mala ísť preč — vedeli sme, čo by ju čakalo.
Celý príbeh →
Belín žrebček, ktorý ako štvormesačný prežil vážny úraz na elektrickom oplôtku susednej farmy. Štyri dni sme ho ošetrovali, mesiac sa znova učil chodiť — a dnes je z neho zdatný valach, ktorému sa srsť vyfarbuje do biela. Prežil to, čo prežiť nemal.
Celý príbeh →
Belu sme kúpili z roztopaše — páčia sa nám biele ťažné kone. Až doma, keď sme jej robili kopytá, sme pod jedinou podkovou našli roztrhnuté kopyto. Bola to ďalšia záchrana, o ktorej sme dopredu nevedeli, že je to záchrana. Nohu jej liečime dodnes.
Celý príbeh →
Jaškin syn, narodený u nás. Nikdy nebol v núdzi a nemá čo doháňať — presne taký život sa snažíme dať aj ostatným.
Čilkova stránka →
Jarkin kôň. Ostal po jazdeckej škole, ktorá sa po smrti svojho gazdu rozpadla — na jej koňoch sme sa s Milkou učili jazdiť. Dnes je u nás na dôchodku — na predné nohy si musí dávať pozor.
Agova stránka →
Syn Najky a Bura. Nezhodu krvných skupín rodičov, ktorá vzala život jeho bratovi Pačovi, prežil — odniesol si však oslabenú imunitu a boj so sarkoidmi, ktorý vedieme dodnes. Inak je to statný deväťstokilový valach s krásnym veľkým krkom.
Oríkova stránka →
Lucinkin syn a prvé žriebä, ktoré sa u nás narodilo. Aj my sme kone spočiatku chovali na predaj — kým sme sa do nich nezaľúbili. Balko bol prvý, pri ktorom sme si priznali, že ho nedáme preč.
Celý príbeh →
Jednooká kobylka plemena norik muránsky. Kvôli úrazu oka, ktorý sa jej stal pravdepodobne pri narodení, ju vyradili z chovu a domov sa jej hľadal ťažko — tak si ju kúpil náš sused Marek a je u nás. Oko jej neskôr vyoperovali a Jaša sa stala princeznou stáda a pravou rukou vedúcej kobyly.
Celý príbeh →
Náš tretí kôň — a záchrana, o ktorej sme vtedy netušili, že je to záchrana. Kúpili sme ju v zime 2020 ako ťažnú kobylu do chovu. Až doma, keď sme jej sťahovali podkovy, sme pod nimi našli popraskané predné kopytá — a pochopili, prečo ju predávali. Dnes je matkou Oríka a Pača.
Najkina stránka →Kone, ktoré u nás nežijú, ale patria k nášmu príbehu.
Bol u nás na pasienku spolu s Burom, keď sa o ne majiteľ dočasne nemohol starať. Musel som ho vrátiť — a dodnes to ľutujem. Ostal mi v srdci a vždy si pomyslím, o koľko krajšie by sa mu žilo v stáde.
Lyskova stránka →
Buro bol u nás v stáde, keď sa oň majiteľ dočasne nemohol starať — aspoň mesiac si užíval slobodu mimo maštale, medzi svojimi. Potom sme ho museli vrátiť. V auguste 2026 mu majiteľ našiel nový domov u ľudí, kam Buro chodieval pripúšťať kobyly: výbehy, pasienky a kobyly okolo seba. Dôchodok bude mať dobrý.
Burova stránka →Tí, ktorých sme stratili. Ich príbehy sme nechali celé.
Ťažný kôň plemena norik muránsky. V auguste 2025 sa k nám dostal so sviatočnou chorobou. Mladý, silný kôň, ktorý nedokázal vstať. Nasledovalo osem mesiacov boja o jeho život: dni a noci pri ňom, infúzie, zdvíhacia sieť, laser a ďalšie postupy, ktoré sme s veterinármi skúšali. Bojoval statočne až do apríla 2026. Nedokázali sme ho zachrániť — ale nikto nás nenaučil toľko ako on. Aj vďaka Rigovi dnes vieme pomáhať iným koňom lepšie.
Rigova stránka →
Náš prvý kôň a vedúca kobyla stáda — keď Luca zavelila, poslúchol každý. Odišla v auguste 2025 sama, so západom slnka, obklopená svojím stádom, na mieste, ktoré mala rada. Bez jedinej rany, bez boja — ako keby nám chcela uľahčiť dni, keď sme bojovali o Riga.
Lucinkina stránka →
Ročný žrebček, ktorý dal nášmu združeniu meno. Osud nám ho zachrániť nedovolil. Jeho krátky život nám pripomína, prečo to všetko robíme.
Riova stránka →
Žrebček Najky a Bura, ktorý žil len dva či tri dni. Materské mlieko mu od začiatku nechutilo — a až pitva ukázala prečo: rodičom si nepasovali krvné skupiny a Najkina imunita ho cez mlieko zabila. Jeho krátky príbeh nás naučil veľkú vec — a je presne dôvodom, prečo robíme osvetu.
Pačova stránka →Ľahko sa povie „pomáhame koňom". Toto je, čo to znamená v skutočnosti.
Nie všetko dopadne takto. Rigo, Rio, Pačo a Lucinka sú medzi príbehmi vyššie a ich príbehy nevynechávame. Ale toto je to, prečo to má zmysel skúšať.
Píšeme aj to, na čo sme pri koňoch prišli, niekedy aj draho. Možno to niekomu ušetrí cestu. Sú to naše skúsenosti, nie učebnica.
Máme šťastie na veterinárku, ktorá je pri nás od začiatku — pri záchranách, pri nočných zásahoch aj pri rozhodnutiach, ktoré nie sú ľahké. Bez nej by veľa našich príbehov skončilo inak.
Stará sa o naše stádo a je pri každom novom koníkovi, ktorý k nám príde.
Celý život som sa spoliehal na svoje ruky. Čo bolo treba, som si zarobil. Keď niečo nešlo, hľadal som spôsob. O nič som nikoho neprosil a ani ma to nenapadlo.
Potom prišli kone. Najprv jeden, potom ďalší. A s nimi robota, ktorá je nad dve ruky — veterina, seno na zimu, kopytá, lieky, nafta do traktora. To sa zo šikovnosti nedá zaplatiť. To stojí peniaze, ktoré na farme jednoducho nie sú.
Peniaze, ktoré nám pošlete, sa ku mne nedostanú. Idú na krmivo, na veterinárku a na materiál. Prácu, pôdu, stroje a čas do toho dávame my — a tie nefakturujeme nikomu.
Kto nám prispeje, nekupuje si nič. Ale niečo za to dostane: výsledok. Zuza stála rok v tmavej maštali s kopytami prerastenými cez podkovy. Dnes ju vodíme na lúku popásť sa a kopytá jej postupne dávame do poriadku. Aj za vaše peniaze.
Preto sú tu príbehy koní podrobnejšie, než je zvykom — s dátumami, s fotkami pred aj po. Nie sú to prosby. Je to vyúčtovanie. A účet máme transparentný, takže si každý pohyb viete pozrieť sami.
A ešte jedna vec, nech je v tom jasno. Priamo zbierame len na kone, ktoré potrebujú liečbu alebo priebežnú starostlivosť — na Steigera, Zuzu, Oríka, Belu a Rubína. Na naše zdravé kone nezbierame. Vieme sa o ne postarať sami a pýtať peniaze na vlastné zvieratá, ktorým nič nie je, nám nepríde správne.
Kto chce pomôcť aj im, môže prispieť na činnosť združenia. Z toho platíme liečenie koní, ktoré to práve potrebujú, a seno pre celé stádo — takže sa časť z toho vždy dostane aj ku koňom, ktoré sme už vyliečili. Aj to je pomoc: udržať to, čo sa raz podarilo.
Pomôcť sa dá aj bez peňazí. Materiálom, ktorý niekomu leží bez úžitku. Rukami, keď treba seno. Aj tým, že o nás poviete ďalej.
Poprosiť o pomoc pri niečom, čo nerobím pre seba, som sa musel naučiť. Ešte stále sa učím.
— Palo
Čo tu ukazujeme a rozprávame, je pre každého zadarmo. Kto chce, aby sme v tom mohli pokračovať a aby sa kone u nás mali dobre, môže nás podporiť. Niekto pomáha rukami a časom, iný materiálom. Peniaze sú len jeden zo spôsobov.
Prispejte na náš transparentný účet vo Fio banke. Každé euro ide na krmivo, veterinárnu starostlivosť a materiál.
Venujte nám 2 % z dane z príjmu. Registráciu prijímateľa pripravujeme — údaje sem doplníme, hneď ako ju budeme mať.
Adoptujte si na diaľku koňa, ktorý sa práve lieči, a prispievajte priamo na jeho starostlivosť. Na svoje zdravé kone nezbierame — pri nich nájdete odkaz na podporu činnosti združenia. Koňa si vyberiete v sekcii Príbehy, QR kód nájdete na jeho stránke.
Staňte sa členom združenia a buďte pri tom natrvalo. Prihláška →
Práca na farme, pomoc pri zvieratách, ruky k dielu. Ozvite sa nám.
Seno, krmivo, veterinárny materiál, náradie. Dohodneme sa, čo je práve treba.
Naskenujte QR kód svojou bankovou aplikáciou, alebo použite údaje účtu. Ak chcete podporiť konkrétneho koňa, napíšte jeho meno do správy pre prijímateľa — alebo si ho vyberte v sekcii Príbehy, kde má každý svoj QR kód.
Náš účet je transparentný. Kedykoľvek si viete verejne pozrieť, čo naň prišlo a na čo sme to minuli — výpis účtu vo Fio banke.
Nie sú to peniaze — sú to konkrétne veci, ktoré práve teraz potrebujeme a ktoré možno niekomu ležia bez úžitku.
Ľahká, na kydanie. Tá naša už dosluhuje a v maštali ju máme v ruke každý deň.
Priemer 1 meter, dĺžka 6 metrov. Bude z nej rezervoár na vodu — sucho nás naučilo, že spoliehať sa na dážď nestačí.
Približne kilometer od každej. Rozvedú vodu z rezervoára po pasienkoch až k napájačkám. Výkop aj realizáciu zvládneme sami.
Vyradené betónové stĺpy, ktoré ostávajú po rekonštrukciách elektrických vedení. Pre nás sú to ideálne nosné prvky na stavbu chladnej maštale v brehu.
Betónové panely na napájačky už nepotrebujeme — darovalo nám ich miestne poľnohospodárske družstvo. Ďakujeme.
Čo sa u nás práve deje, čo potrebujeme a kto nám pomáha.
Aktuality, práce, zvieratá — priebežne, bez príkras.
Stroje, ktorými to ťaháme — a zbierka na ich obnovu.
Ľudia, bez ktorých by to nešlo.
Prihláška a čo členstvo znamená.
Pátranie s pomocou AI. Zápisník práve dokončujeme — zatiaľ o ňom píšeme na Oríkovej stránke.
Zo života na farme — kone, práca, počasie, ľudia. Kliknite na ktorúkoľvek fotku a otvorí sa vo veľkom, aj s celou galériou.
Toto združenie nestojí len na nás troch. Stojí na ľuďoch, ktorí prídu, keď treba — a nepýtajú za to nič.
Chodí nám obsluhovať traktor a dorábať seno. Bez neho by bola naša práca oveľa ťažšia — a od sezóny sena závisí, či stádo prežije zimu.
Mladý farmár a traktorista. Príde, sadne do traktora a robí — bez rečí a bez čakania na druhé poprosenie.
Ďakujeme našej rodine za to, že je pri nás.
Naši študenti. Času majú málo, ale keď môžu, prídu radi a pustia sa do roboty.
A celé ich okolie. Vždy, keď treba ruky, sú pri nás — a nikdy sa nepýtajú, čo z toho budú mať.
Darovalo nám betónové panely na napájačky — vec, ktorú sme na zozname potrieb nosili dlho. A okrem toho nás s ním spájajú roky dobrých susedských vzťahov, kde si navzájom pomôžeme, keď treba.
A patrí sem aj poďakovanie iného druhu — tomu, kto pri nás stojí ako odborník.
Naša veterinárka. Jej práca je remeslo a platíme ju tak, ako sa patrí — ale mnohokrát nám pomohla aj nad rámec toho, zadarmo a v čase, keď to nikto iný nespravil. Za to jej ďakujeme.
Prijímame kone podľa toho, koľko ich naozaj zvládneme — nie podľa toho, koľko by sme chceli. O každom sa rozhodujeme spolu s našou veterinárkou a vždy až po tom, ako vieme, čo kôň potrebuje a či to vieme zaplatiť.
Každému prípadu, ktorý sa k nám dostane, venujeme náležitú pozornosť. A keď povieme nie, znamená to len toľko, že nemáme miesto — nie že nám je ten kôň ľahostajný.