Furmanstvo je remeslo, ktoré sa neučí z knihy. Je to práca s koňom: priblíženie dreva v hore, odvoz vozom, práca na poli. My sme sa k nemu dostali okľukou a zostali sme pri koňoch. Tu píšeme o furmanstve a o tom, ako ťažné kone pracujú aj dnes.
My a furmanstvo
Furmani nie sme. Sme farmári, ktorí chovajú ťažné kone a pomáhajú im. K furmanstvu sme si pričuchli cestou životom, cez kamarátov, ktorých sme spoznali vtedy, keď sme zháňali prvého koňa.
Začali s nami chodiť obzerať kone a radiť nám, akého kúpiť. Tak sme sa spoznávali lepšie a lepšie. Potom sme s nimi začali chodiť po súťažiach a domáce súťaže sme im pomáhali aj spoluorganizovať. Cez ne sme spoznali ďalších a ďalších furmanov z okolia.
Naše mladé koníky sme začali pomaly trénovať, aby aj ony vedeli niečo robiť. Výstroj sme museli dať spraviť na mieru a časom sme kúpili aj novú vagonetu, aby sme si kone naučili a mohli s nimi chodiť na vychádzky. Chodievali sme za furmanmi do hory a niektorí z nich boli aj u nás ťahať drevo na farme.
Naplno nás to však nikdy nechytilo. Na farme bolo kopu inej budovateľskej roboty a vždy mi bolo jednoduchšie zobrať traktor a spraviť to rýchlo. A potom prišli prvé smutné chvíle s našimi koňmi. Vždy sme mali bližšie ku koňom než k ľuďom, a tak sme sa začali starať viac o kone než o prácu s nimi.
Preto o furmanstve píšeme ako tí, čo ho poznajú zblízka, ale nerobia ho. Bez súdenia a bez mudrovania.
Keď si s koňom kamarát
Nedávno mi volal kamarát.
Má u seba mladú kobylku. Úplne surovú. Nikdy ju nikto netrénoval, nikdy nič nerobila. Tak si povedal, že ju skúsi zobrať na vodítko a trochu si s ňou polonžovať.
Vyšla z maštale pokojne a netrhala sa. Na lúke si trochu pobehali. Keď videl, ako spolupracuje, zavolal dcéru, nech donesie chomút. Stála pokojne a chomút jej založili ako starému koňovi. Tak skúsil aj pobočky. Ani s tými nebol problém. Tak skúsil, ako pôjde. Išla ako starý kôň. Tak skúsil kúsok malého dreva. Ťahala ako starý kôň.
Dve hodiny takto skúšal všeličo a ona spolupracovala.
Takto to normálne nechodí. Mladý kôň sa učí po kúskoch a trvá to týždne až mesiace. Najprv ohlávka a dotyky po celom tele, potom vodenie, potom státie na mieste, potom lonžovanie, a až oveľa neskôr jednotlivé časti postroja, každá zvlášť. Ťahanie príde na rad posledné. Kamarát prešiel za dve hodiny to, čo sa robí celú jeseň. Nie preto, že by to bol dobrý postup. Ale preto, že tá kobylka mu to dovolila.
Keď už išli z tréningu do maštale, skúsil ešte jednu vec. Otočil ju pred maštaľou a poslal naspäť na lúku, lebo chcel vedieť, či nejde len za stádom. Išla naspäť pokojne, ako vytrénovaný kôň.
Rozprával mi to celé a nechápal tomu. Pozeral ako puk, ako sám povedal.
Skočil som mu do toho: vidíš. Keď si s koňom kamarát, spraví pre teba všetko.
Lebo tá kobylka nie je vycvičená. Ona je len zvyknutá, že ľudia okolo nej sú v poriadku. Vlani sme ju u neho pomáhali liečiť a chodili sme ju prevazovať. A z tej starostlivosti je poriadne rozmaznaná. Presne to jej ostalo. Nevedela, čo je chomút. Ale vedela, že človek, ktorý jej ho dáva, jej nechce zle.
Kôň v hore
Priblíženie dreva je to, čo si pod furmanstvom predstaví väčšina ľudí. Kôň sa dostane tam, kde stroj neprejde, a po sebe nenechá rozrytú zem.
Kôň a voz
Furmanstvo nie je len hora. Je to aj odvoz vozom, práca na poli a všetko, čo sa kedysi robilo s koňom v záprahu.
Výstroj
Postroj sa nekupuje ako topánky. Musí sadnúť tomu konkrétnemu koňovi, inak ho drie a kôň si to odnesie na pleci alebo na chrbte. Našim koňom sme ho museli dať spraviť na mieru.
Súťaže
Na furmanských súťažiach sme začínali ako diváci a skončili sme ako tí, čo pomáhajú organizovať. Je to miesto, kde sa stretne celé okolie a kde sa dá veľa odpozerať.
Keď kôň dorobí
Toto je bod, kde sa naša cesta a cesta furmana rozchádza. Kôň, ktorý sa zraní alebo zostarne, prestane byť pre furmana použiteľný a začne stáť peniaze. Nie je to o tom, že by ho nemal rád. Zranený ťažný kôň je pre neho obrovský problém.
Tu vstupujeme do hry my. Steiger je presne taký prípad: po úraze zadnej nohy ho jeho majiteľ namiesto bitúnku daroval nám.
Steigerov príbeh → Čo kone odťahali, kus histórie →